Marko Vrzgula (*1966) "PULZARY 2013/2014"

[ 12. 11. 2014 - 25. 05. 2015]  [ prehliadka expozície ]



Marko Vrzgula sa narodil 24. februára 1966 v Košiciach. Katedru maľby na Vysokej škole výtvarných umení absolvoval v rokoch 1985 - 1991. V rokoch 1992 - 2002 bol pedagógom na Katedre maľby VŠVU, v rokoch 2002 - 2004 na Katedre výtvarnej výchovy a tvorby Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2004 je umelcom v slobodnom povolaní. Zakladajúci člen združenia Modré Hrušky (1988). Žije a tvorí v Bratislave a v liptovskej obci Lúčky - kúpele.

Od roku 1988 svoju tvorbu predstavil na viac ako dvadsiatich samostatných výstavách na Slovensku (Bratislava, Senica, Martin, Poprad, Spišská Nová Ves, Košice, Žilina, Dolný Kubín, Zvolen), vo francúzskom Hegenheime a v Herzlyi (Izrael). Zúčastnil sa na viac ako päťdesiatich kolektívnych výstavách, o. i. vo Viedni, St. Pöltene a Horne (Rakúsko), vo Varšave a v Poznani (Poľsko), Mníchove a v Bruckmühli (Nemecko), v Novom Sade (bývalá Juhoslávia), vo Washingtone (USA), Sofii (Bulharsko), Cagnes-sur-Mer (Francúzsko), Londýne (Veľká Británia), v Českej republike a na Slovensku.
Zúčastnil sa medzinárodného sympózia v rakúskom Horne, sympózia veľkoformátovej maľby v Dolnom Kubíne (2x), maliarskeho sympózia v Moravanoch nad Váhom, programu Artists-in-Residence – Jelení Studio v Prahe a plenéru v Malej Frankovej (2x), maliarskeho sympózia Lúčky (2x).
Záhorská galéria v Senici 2012
Galéria SPP - Bratislava 2009 (S Jozefom Bausom)
Trenčín - Delová bašta 2007 (S Olinou Francovou)
Osobná stranka - Marko Vrzgula
 
Obraz je o tom, čo na ňom nie je namaľované
Ďalší rok práce na cykle Pulzary prináša dosť podstatné zmeny. Nepreniknutelné zástupy rotujúcich tvarov sa rozostupujú. Autor sa dostáva na okraj priestoru, ktorý nám doteraz predstavoval. Vidíme, že kumulácia prvkov (pulzarov) v centrách má aj svoj protipól, okrajový svet. Konečne sa dozvedáme čo je pod pulzarmy. Na naše neprekvapenie a k našej spokojnosti je tam obvyklý svet obrazu. Jeho základ. Nekonečný priestor pripravený pre svet maľby, so všetkými svojimi možnosťami. Ako základná farebná prahmota magmatického charakteru sa prelieva v lazúrach, aby raz tvorila vzdialenú kulisu pre tanec pulzarov, inokedy bola matériou z ktorej sa rodia. To je príbeh pre oko. Autorovi však ide o viac. Prezentuje farbu ako matériu pre obraz, skúma jej potenciál pre maľbu. Núka nám ju neopakovateľnou formou. Farba hnaná na okraj znesiteľnosti a ochoty nášho vnímania. Vytvára gestické cesty pre naše rozmýšľanie o jej možnostiach a limitoch. Ale to je len vizuálny vnem, ktorý vpúšťa do obrazu našu myseľ. Vydávame sa na púť dobrodružstva maľby. Nestretneme na nej v čase zastavené príbehy, lež nekončiace priestory meditujúcich maliarskych možností. Uvoľnením vrstvy pulzarov a odkrytím vnútra obrazu sa nám exponuje medzisvet, ktorým kompozície žijú medzi hmotami v prvom pláne a nekonečnou lazúrou pozadia. Rozmýšľame nad tým, čo na obraze nie je namaľované, nad tým, čo cítime v medzisvete obrazu . V tomto priestore sa kumuluje energia výpovede. Tu sa začínajú odvíjať nite možných interpretácií. Tak ako je to pri abstraktnom obraze obvyklé, ich konečné obsahy si definuje každý divák individuálne. Snaží sa identifikovať autorov kód a rozšifrovať odkaz schémy. Výsledná definitívna veta však neexistuje. Je len nasmerovaný lúč možných odpovedí. Autor pravdepodobne ani nechce, aby sme poznali jeho definíciu. Výkladom abstrakcie je sieť bližších či vzdialenejších konotácií, ktoré sú len súčasťou zložky s názvom „ o čom je obraz“. Na vnímanie takto koncipovaného diela je potrebný pripravený recipient, ktorý má dostatok času, vôle a záujem naladiť sa do akordov abstrakcie a snahu hľadať na druhom brehu autorov svet. Ak sa taký nájde, možno sa mu podarí vniknúť cez matériu farebnej hmoty do tohto priestoru. Autor mu v tom nepomáha. Niekedy sa zdá, že nechce, aby sme sa prepracovali k pôvodnej výpovedi. Komentáre v podobe názvov kompozícií považujem za maskovací manéver, ktorý je súčasťou autorskej stratégie a možno barličkou pre laického diváka, aby z galérie hneď neodišiel, aby si aspoň prečítal názvy obrazov. Nájde akési vizuálne pandanty poskytnuté autorom. Som presvedčený, že ide o niečo viac. Ide o exponovaný priestor medzi gestickým, v prvom pláne umiestneným pastóznym odkazom okoloidúcemu a pôvodnou matériou, transparentnou lazúrou v hĺbke obrazu. Medzi týmito dvoma protipólmi základnej maliarskej výbavy sa odohráva napätie Vrzgulových medzisvetov. Núti nás rozmýšľať nad tým, čo nenamaľoval. Traumatizujúcu realitu maskovanú v medzisvete obrazu. Miznúce gestá pulzarov, s ktorými mizne hmotný svet. Vchádzame do duchovného priestoru, kde ticho plynie maľba a bolesť. Vraciame sa do prenatálneho štádia, kde sa „ľudské“ opäť mení na chemické reakcie, kde naše stopy splývajú v univerzum s názvom... Tvorca abstraktného obrazu je vo svojej podstate plachý a zraniteľný. Je schopný vymýšľať nekonečné variácie kompozícií, farebných variánt, lebo nemôže nahlas kričať, že je šťastný alebo smutný. Odhodlal sa na neuskutočniteľný výstup na horu A., hoci už na začiatku cesty vie, že sa tam prísť jednoducho nedá. Možno aj preto, že ten vrchol neexistuje.


Jozef Dodo Baus, akademický maliar