Marko Vrzgula "PRIENIKY a MOSTY"

[ 15. 11. 2014 - 28. 05. 2015]  [ prehliadka expozície ]




Marko Vrzgula sa narodil 24. februára 1966 v Košiciach. Katedru maľby na Vysokej škole výtvarných umení absolvoval v rokoch 1985 - 1991. V rokoch 1992 - 2002 bol pedagógom na Katedre maľby VŠVU, v rokoch 2002 - 2004 na Katedre výtvarnej výchovy a tvorby Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Od roku 2004 je umelcom v slobodnom povolaní. Zakladajúci člen združenia Modré Hrušky (1988). Žije a tvorí v Bratislave a v obci Lúčky - kúpele.

Od roku 1988 svoju tvorbu predstavil na viac ako dvadsiatich samostatných výstavách na Slovensku (Bratislava, Senica, Martin, Poprad, Spišská Nová Ves, Košice, Žilina, Dolný Kubín, Zvolen), vo francúzskom Hegenheime a v Herzlyi (Izrael). Zúčastnil sa na viac ako päťdesiatich kolektívnych výstavách, o. i. vo Viedni, St. Pöltene a Horne (Rakúsko), vo Varšave a v Poznani (Poľsko), Mníchove a v Bruckmühli (Nemecko), v Novom Sade (bývalá Juhoslávia), vo Washingtone (USA), Sofii (Bulharsko), Cagnes-sur-Mer (Francúzsko), Londýne (Veľká Británia), v Českej republike a na Slovensku.
Zúčastnil sa medzinárodného sympózia v rakúskom Horne, sympózia veľkoformátovej maľby v Dolnom Kubíne (2x), maliarskeho sympózia v Moravanoch nad Váhom, programu Artists-in-Residence – Jelení Studio v Prahe a plenéru v Malej Frankovej (2x), maliarskeho sympózia Lúčky (3x).
Záhorská galéria v Senici 2012,
Galéria SPP - Bratislava 2009 (S Jozefom Bausom),
Trenčín - Delová bašta 2007 (S Olinou Francovou),
Osobná stranka - Marko Vrzgula
 

Frotáž šindľa, informálne stigmatizovanie farebnej pasty, stopa valca, latie lazúry, dekalky. Vrzgula inovuje vlastnú obrazovú reč a soluje v možnostiach materiálovej konzistencie farby, aby cez inakosť stôp oslobodil jej samostatnú vnútornú silu. Konštrukcia maliarovej stopy je postavená predovšetkým na rozpore zámerného a náhodného, živelného a uvážlivého. Vzniká monáda, ktorá je organizovaná do vyšších štruktúr obrazu. No i v organizácií štruktúry obrazu v jeho kompozičných princípoch je hybná protirečivosť živelného a systémového. Vznikajú kompozície, v ktorých má zárodok odozvu v celku a naopak, v ktorých zárodok i celok majú rovnaký princíp výstavby. Celky, ide o skupinu pláten nazvaných „Prieniky“, narástli charakteristickou protirečivosťou hybných síl a evokujú nám, ako som to predoslal už v úvode, celé škály rozmanitých obsahov. Vyznačujú sa veľkým zmyslom pre koloristické hodnoty maľby a menlivosťou rytmicky usporadúvanej kompozičnej osnovy asociujúcej radenie textov. Sú totiž prístupné najrozličnejším podnetom a aj obsahujú potom najrozličnejšie nálady a ich hladiny. Ich jazyk abstrakcie sprostredkúva esencie psychických stavov vyvolaných konkrétnymi motivickými témami. Ambivalencia prvotnej stopy, vyznenie celej textúry, a najmä kompozície obrazu svedčí o pulzovaní života vymkýnajúceho sa zo systemizovaných osnov, o driemajúcom živle, o tichom a pomalom vrení emócií, ktoré sa môžu vznietiť a zaplaviť nás ako láva. Napriek tejto odovzdanosti vnútorného života obrazom, autor nerozširuje ich rady, ale otvára sa novým impulzom a novým problémom obrazovej reči, tak ako ho k tomu zaväzuje celá jeho doterajšia cesta. Nové impulzy priniesli sympóziá a tvorivé pobyty v Malej Frankovej v rokoch 2004-2005. „Mosty“ napohľad predlžujú kontinuitu s „Prienikmi“, no zároveň zdôrazňujú ozvláštnenú obrazovú osnovu. Tá je postavená na horizontálnom, no trochu nachýlenom radení frotovaných dosiek, cez ktoré blčia pramienky rukopisných stôp. Sú nanášané farebnými pastami a prudko stúpajú vertikálne zdola nahor. Prekríženie osnovnej grafiky utvára základné napätie obrazu, exaltovanosť celkového výrazu podporuje rozpaľujúca sa farebnosť. Nové impulzy z bezprostredných zážitkov z krajiny vnášajú do tvorby okamihy zastavenia, reflexií i rekapitulácií. Akoby nové tvaroslovie krajiny pripomenulo niekdajšiu figuráciu. Pravda, teraz už nahmatávanú zrýchleným rukopisom, ktorý lomcuje maliarom ako pudová životná energia pod spôsobmi rytmu, miesenia a hnetenia farebnej masy. Stúpanie po vertikálach mení smer, obkľučuje a vykrajuje iné tvary a zrazu je návratom do našej hlbokej prehistórie. Pripomenie stopy ľudskej ruky v mokrej hline v pravekej jaskyni Lascaux. Doterajšie maľovanie Marka Vrzgulu nás presviedča o neúhybnom tvorivom princípe jeho maliarskych postupov, o dynamických stretoch vášne a rozvahy, o zmysle pre jemnú diferenciáciu hodnôt maľby, o kultúre výtvarnej práce.
Prof. Ľudovít Hološka, ak. mal.

Vrzgulova tvorba sa rozvinula a pretrváva vo viacvrstvovom obsahovom aj formálnom spektre. Podnety a námety, ktoré spracúva, sú z reálneho predmetného sveta. Oslovuje ho všetko, čo má silu nabiť jeho umelecký potenciál. To, čo je krásne, emocionálne aj vizuálne. Preto sa nechá inšpirovať ženou, rovnako ako krajinou. Je klasickým tvorcom, ktorý spontánne reaguje a nekladie si žiadne koncepčné filtre medzi seba a svet. Priamočiarosť je jeho konceptom a asi najpriliehavejším termínom, ktorý vystihuje jeho prístup k motívu. Až keď ho dostane takpovediac do svojho farebného laboratória, nastáva umelecký výskum. Nekompromisný, autentický, radikálny. Taký, aký je aj jeho protagonista. Výsledok je najčastejšie na hranici abstraktného obrazu. Ten býva charakteristický silnými pastóznymi gestami, vytvorenými rôznymi spôsobmi nanášania farebného média (valec, frotáž, driping, špachtľa, haptické vstupy...) Už počas štúdií bol Vrzgula považovaný za výrazného koloristu, čo znamená, že pre jeho kompozície je charakteristická kultivovaná farebnosť, ktorú má autor plne pod kontrolou. K nej pridal gesto vytvárajúce niekedy štruktúru, inokedy znak, v niektorých prípadoch aj konkrétny motív. Ďalšou výraznou etapou je Vrzgulova práca pomocou valca. Vzniká rozsiahly, vyše šesťročný cyklus plátien Prieniky - s dokonale zvládnutou technikou, dynamickými farebnými kombináciami a silnou výpovednou hodnotou, ktorý môžeme považovať za výsostne abstraktný. Nové inšpirácie autorovi prinášajú pobyty v plenéri. Opäť sa vracia reálny motív, no v silne abstrahujúcej podobe, zostáva však zámerne čitateľný. Spracúva inšpirácie z Oravy, Zamaguria, ale aj prímorské motívy z Chorvátska. Najvýznamnejší sa zdá byť cyklus Mosty, v ktorom autor opäť posúva reálny motív do abstraktného sveta. Masívne frotáže vznikajú priamo v plenéri. Autor touto technikou sťahuje odtlačky architektonického prvku priamo na mieste činu. Vstupuje tak do individuálnej histórie dobových stavebných materiálov. Vznikajú maliarske kompozície, ktoré sú obsahovo odkazmi na minulé, no s autorovým aktuálnym maliarskym prerozprávaním.

Jozef Dodo Baus, ak. mal.